XI. NEŠŤASTNÝ JANO.

Petr Křička

XI.
NEŠŤASTNÝ JANO.

„Keď ma objímala, oči privierala, košieľku bielučkú tajne rozpínala. Horí hlava, horí, srdce bolí, bolí... Rvi ho, víchre búrný, rvi ho, leť do polí, hluchým skalám kričať, kameňom žalovať, že já idem zabíť, idem zamordovať, čo som ľúbil, zabíť oceľou kalenou, oceľou kalenou, do srdca vrazenou...“ * Zaryly sa prsty do hrdla útleho: čuj, ztichlo hučanie lesa hlbokého. 29 Tenký nôž sa hrúzi do prsa bieleho: stoja vody, stoja Dunaja rýchleho. A keď mrtvá hlava o zem uderila, zem sa prebudila, zem prehovorila, horami čiernymi žalne stonajúca, vodami šírymi lkajúca, plačúca: „Janíčko, Janíčko, Janíčko, čos robil? Janíčko, Janíčko, Janíčko, čos robil?“... * Hore dolu mesta neveselá cesta. Na vrchole stojí Janova nevesta. Na vrchole stojí nevesta Janova, nevesta Janova – šibeň jasenová. 30 „Ešte som ťa ľúbil, tichúčkú laliu, keď som smutný volal Ježiša, Mariu. Ešte moje srdce to tvoje volalo, keď sa naposledy v prsách zatrhalo...“ 31