Matej rybár.

Josef Baše J. D. Boholubský František Adolf Borovský Josef Boubela Antonín Bulla Antonín Čapek Gustav Dörfl Jan Dunovský Josef Dürich František Herites Adolf Heyduk Antonie Hoffmannová Josef Vlastimil Hrubý Josef Hubáček Albína Dvořáková-Mráčková Josef Ježek Bohdan Jelínek Alois Jirásek Josef Kálal Bohumila Karbanová Bedřich Kokoška Jaroslav Kozánek Eliška Krásnohorská Josef Kuchař Karel Kučera Karel Lomnický Z. Maník Ferdinand Marjánko A. P. Mělnický Emanuel Miřiovský Otakar Mokrý Berta Mühlsteinová Julius R. Nejedlý Vojtěch Novotný Vojtěch Pekař M. Podkonický Rudolf Pokorný Jaroslav Sv. Rypáček Marie Slavinská Antal Stašek J. Boleslav Strahovský Božena Studničková Václav Šnajdr Boleslav Trojan Olga Trojanová E. Volný Slavomír Vránek Jaroslav Vrchlický Zikmund Winter Josef Wünsch August Zátka

Matej rybár. (Prostonárodnia ballada ústianska.)
Spieva vtáča po doline: O dva týdne sneh už zhyne, o dva týdne pôjdú kryhy1) a Matej pôjde na ryby. Sľnko teplé už pripieka, 17 Matejko náš sa oblieka, poberá sa na rybolov, na rybolov ta na ostrov. „Šošo ryby do koliby“ – zpopod moly2) čosi chrípi. „Aby tebä porantalo! – chlapča, kde si sa tu vzalo?“ „Dedko! pasiem si rybičky“ – povie mu chlapä – „sestričky; sestričky mä poslúchajú, čo zažiadam, to mi dajú. Keď si pýtam vody z mora, rybky sa mi hneď ponoria, ponoria sa do hľbiny, moja túžba pláva s ními, hneď donesú z mora vody; takých rybiek dosť sa plodí.“ „„Aby tebä porantalo, chlapča, kde si sa len vzalo?““ „Ja pomôžem i núdznemu, jestli k prospechu je jemu. Ale nie tak, môj rybárko! Povedzte mi, starý pánko, jako vtedy si myslíte, keď na rybolov chodíte?“ „„Nuž nijako!““ povie Matej, 18 „„lapím malú, ai z takej obživím sa ja i Mara, syn, dievča i mati stará. – Ale povedzže mi chlapča, nech sa reči neonačia, čos’ za jedno? jak sa voláš? už či Janko, Števko, Tomáš? –““ „Nie tak, dedko, nie tak vravme, ale medzi sebou spravme, spravme smluvu, smluvičienku, pre mňa, pre vás dobrulenkú.“ – „„Nuž povedzže, povedz, čo vieš! Ale predca, jak sa zovieš? Abo – no hej! smluvičienku spravme – i tak! – dobrulenkú.““ „Nuž tak! – Ale to vám poviem, ja sa ver’ o všetkom doviem – ja vám sľúbim rybstva nadosť, hoc kde lapiť, až to radosť, jestliže mi prisľúbite – nie jako to vždy robíte – pred Tomášom nás neloviť.“ „„I prečo nie?!““ – rybár povie; ale chlapča zas’ sa ozve: „Slovo stojí! – Ešte nečo! Nechže zviete ai prečo, prečo ja to od vás pýtam. 19 Musím sa trudiť sem i tam, lebo mä môj otec zaklial: topeľcom3) – vraj – buď, a zatial, kým kto ryby nevyloví, nevyloví z tejto pláne4), že ani sto neostane, – ale tak, že před Tomášom nikdy nepôjde s dražákom5) a len raz smie začrieť v pláni cez jedon deň pán či paní!“ „„Oj, to je nič!““ – rybár povie. Ale chlapča zas’ sa ozve: „To je mnoho, bo nie jeden, ani nie dva, ani sedem, zklamali mä v téj úfnosti; lebo hoc rýb mali dosti“ predca viac chceli mať ešte, a to boly pre mňa kliešte; zastavili po druhý ráz. boli by i po siedmy ráz, a koľko ích najprv mali, toľkým život znovu dali, Druhý deň darmo staväli, lebo rybky sa skovaly, skovaly sa pod breh strmý, a nech kričí kto, nech hrmí, nevyndú tie zpopod moly, 20 čoby shnily hneď od poly; – ony taký rozkaz majú, že sa potom nerušajú. Keď neverný v slúbe našom loví pred svätým Tomášom, vtedy najde hrob svoj v pláni, ako sa to stalo vlaní. A keď tomu neveríte, urobte, a okúsite; ale lepšie je vám loviť, kedy chcete si osloviť rybky moje – hneď vás sluchnú, lebo vetrom tie nehluchnú, počujú vás hneď v tej stopy. No budete mať roboty, kým ich odnesiete všetké, čo vytiahnete na pletke hoc na akom dražiačiku – ale len ráz cez deň, strýku! –“ „„Bude to ver’, chlapče, dobre!““ Ihneď dražiak dolu zopre, vstrčí dolu do planiny; nedržal ho štvrť hodiny, ako kedy indy držal, ale hneď ako ho vstrčal, zavolal smelo na ryby: 21 „„Šošo ryby, von z koliby! – Ba ver’ čosi sa tam mäte! Počkajže, či som do háte nezapriečil? – ba veru nie! Chlapča! – Teraz ti neturne! 6) Viem mä chcelo – no postoj! – Kých paromov, veď to sám hnoj!7) Ver’ som si ja vyrybaril! – Ejže nie ti! čo si spravil – všetko dobré! – Dobrulenkú spravila’ so mnou smluvičienku. –““ Nesie Matej ryby v sieti, na div idú za ním detí. „Ženo, ženo! dobre s námi – už sme svoji vlastní páni. Navar nám rýb – pridaj i grýb8) budešže mať zas’ roboty – navar, navar hneď v tej stopy.“ Na kozube vatra blčí, a už rybka v masti škvrčí, škvrčia rybky ai grybky – posoliť – povariť – ožiariť – 22 na paňvičke – už hotove stojá v miske. „Pojedzme si v božom mene, už hladoväť nebudeme!“ – – ***
Spieva vtáča po doline: Dnes zlou smrťou ktos zahyne. Večer predo dňom Tomáša žena zlostná sa ponáša, ponáša sa Matejovi, prečo dnes ryby neloví. „„Veď nemáme ani za mak, ani múky ani zemiak, ani ryby, ani gryby, – i čože ti dám pod zuby? – „Dneska – vraj nesmie ísť loviť; zajtra čím hlad budeš kojiť? Svätky sa nám priblížujú a mňa detváky súžujú!“ „„Ejže nie ti! čo to vravíš? že – vraj dneska nerybaríš; čis’ zabola moju smluvu?“ „„O tom potom! to sú pletky, kacieru! pýtaj sa tetky, 23 tetka Trápelka ti povie, že sa to len pletkou zovie. – Ver’ ak dnes rýb nedonesieš, nedbám, či chceš ači nechceš – –““ „Ejže nie ti! keď tak vravíš – no veď si ho vyrybaríš. A keď nechceš deň hladoväť, a keď mä chceš dnes pochovať – nech! – nech ti je na svedomí – a nech pán Boh bude s vami. – Šumí voda sosrienená, nesie vľnky kol kamenia, nesie vľnky kol skaliny – počuť hlásky z kalužiny: „Matej, Matej! co chceš robiť? Ozaj chceš sa smrti hodiť? Zajtra svatého Tomáša, – nevieš aká smluva naša?“ Ale Matej zle nedobre, hneď svoj dražiak dolu zopre, vstrčí dolu do planiny, drží – drží dve hodiny. „Keď nevěrný v sľúbe našom loví pred svätým Tomášom – vtedy najde hrob svoj v pláni, ako sa to stalo vlaní. – Ej veru – hej! – Eh veru nie! 24 Či tak – či tak!“ Viac neturne. Zas’ len Matej zle nedobre – hneď svoj dražiak lepšie zopre, hneď chce porvať von z planiny, ale – drží pol hodiny; lebo sa mu ťažko zdalo, život ztratiť za nemálo – pre bezbožný jazyk ženy. Tu však v tom svojom nadšení paradlo9) chytí do hrsti a rybám povie do srsti10): „Šošo ryby, von z koliby!“ Rybky ho veru usľúchly, ani dneska neohluchly. „Ba ver! čosi sa tam mäte! Počkajže, či som do haťe nezavadil? – ba veru nie! Chlapča! – teraz ti neturne! Viemže mä len chcel – no postoj! Kých paromov?! veď to sám hnoj! Joj! – Joj!“ Už Mateja nesie prudká voda. Ej, Matejko! ver tä škoda! Šošo„Šošo ryby – do koliby!“ 25 zavolá chlapä na ryby a zaplače, zabedáška, že – zas’ na ňom kliaťba ťažká.

Básně v knize Ruch 3: